Recenzia: Aquaman

Spása alebo zatratenie? Ktoré z týchto slovo viac prislúcha novému prírastku do sveta Worlds of DC? Pokúsim sa Vám túto otázku zodpovedať. Pri všetkej úprimnosti, Aquaman si po stránke recenzií počína veľmi rozporuplne, čo si môžeme všimnúť najmä u kritikov, ale u divákov to nie je až o toľko odlišnejšie. Hovorí sa, že Aquaman je iba Marvelovka oblečená v DC kabáte a len sami môžete posúdiť, či Vám takéto prirovnanie k Aquamanovi sedí. No predtým si “vypočujte”, čo Vám k tomu môžem povedať.

Kde začať? Aquaman toho ponúka naozaj veľa, a teda nájde sa viacero kladov, no zároveň aj výraznejších záporov. Bez nejakého väčšieho otáľania sa rovno pustím do nich. Snáď najväčším kladom filmu je jeho vizuálna stránka, ktorá ponúka tzv. vizuálne orgie, no zasa nemusí to úplne platiť u všetkých, lebo štýl, akým sa poberá stránka výzoru filmu sa dá označiť za veľmi osobitý, pričom prevládajú v ňom futuristické prvky a široká paleta farieb. Pre mňa osobne bola vizuálna stránka filmu neuveriteľné podmanivá, od prieskumu podvodnej Atlantídy cez súboj na Sicílii až po epické finále. Ak uvažujete nad IMAXom, tak v tomto prípade nie je veľmi nad čím váhať, lebo v žiadnom formáte si neužijete tento film v takej miere ako v IMAXe.

Ďalším(u mňa prekvapivým) kladom sú samotné súboje. Po tom, čo sme mali možnosť okúsiť menšiu ochutnávku podvodných súbojov v Justice League, som mal “menšie” obavy, ako sa vykľuje sólový film s Aquamanom, pretože tá pasáž z JL nevyzerala práve najlepšie, ale len čo v Aquamanovi začali padať prvé údery, akcia sa stala rázom priam strhujúcou záležitosťou, kde zakaždým zohrala veľkú úlohu skvelá práca s kamerou. Don Burgess odviedol impozantnú prácu a môže byť na svoje dielo právom hrdý. Predsa len, tie najzaujímavejšie pasáže vznikli práve pre jeho cit pre detail, a vďaka nemu stúpla úroveň hneď niekoľkých scén. No zároveň treba podotknúť, že toto nie je prvá spolupráca s režisérom Jamesom Wanom(ktorý je považovaný za novodobého kráľa horroru), keďže sa stretli aj na natáčaní snímky The Conjuring 2, a tak nečudoval by som sa, keby veľký podiel na tomto malo pochopenie a chémia medzi týmito dvoma spomínanými osobami.

Rád by som dal do popredia výrazný soundtrack Ruperta Gregson-Williamsa, ktorého prácu ste mohli počuť vo filmoch, ako napr. Hacksaw Ridge, Wonder Woman či seriáli The Crown. No zatiaľ čo pri Wonder Woman vo mne vzbudzoval taký pocit, že viacmenej len dochádza na dozvukoch toho, čo pred ním vytvoril Hans Zimmer s Junkiem XL a akurát rozširuje ich prácu, ale pri Aquamanovi ma príjemne prekvapil. Neobával sa experimentovať a v tomto filme sa to pekne ukázalo. Preskúmavate Atlantídu a do pozadia Vám hrajú syntetizátory a lá synthwave, resp. retro electro, ukáže sa Arthur Curry a počujete, ako Vám do nálady hrajú gitary a pri príchode do bitky zasa epické symfonické aranže, avšak aj napríklad taká postava The Black Manta má veľmi nákazlivú tému. Diverzita tohto OST je neuveriteľná, tak ako aj obsah podvodného sveta.

Čo ma privádza k ďalšej myšlienke. Film má niečo vyše 2 hodín a 20 minút, no vôbec sa nevlečie a počas tejto stopáže vystrieda mnoho lokalít, ukáže sa veľa tvárí a dialógy nie sú zbytočne zdĺhavé. Miestami som mal taký pocit, že film je v podstate jedna nepretržitá akcia, ktorá je miestami prerušovaná nádhernou scenériou a stručnými dialógmi, ktoré majú niečo do seba, ale zároveň nás privádzajú k jednému z najväčších kameňov úrazu. Vzhľadom na to, koľko zmien a akcie vo filme nastane, ostáva len veľmi málo priestoru na rozvoj postáv či nejakých vecných dialógov, ktoré by nám mohli dať lepšiu predstavu o zmýšľaní jednotlivých postáv, a to automaticky vplýva na to, aké herecké výkony vo filme vidíme.

Škoda hovoriť, ale keď raz herec nemá ani čo hrať, tak len veľmi ťažko Vám dodá oscarový výkon, teda viaceré postavy sa môžu zdať ako charakterovo ploché osoby, no najväčších záchrancom pri tomto zápore je fakt, že počas sledovania filmu ani veľmi nemáte čas uvažovať o tomto dopodrobna. Možno najlepšie to vidno priamo na hlavnej postave, kedy som si hovoril, či Jason Momoa je len sám sebou alebo sa naozaj pokúša niečo zahrať, pretože vo filme je medzi týmito vecami len veľmi tenká línia, no zasa o to prirodzenejšie pôsobí sledovanie Momou vo svojom živle. To isté platí pre Meru(v podaní Amber Heard), ktorá v názorových výmenách absolútne nepredstavovala zaujímavú postavu, nevraviac o tom nútenom zblížení medzi Merou a Arthurom, kedy mi v kinosále neostávalo nič iné ako sa uškŕňať popod fúz na tom, aké neprirodzené to je.

Teda Aquaman prakticky ponúka viac na úkor základných aspektov filmu, avšak oveľa lepšie vynakladá s hluchými miestami, ako napríklad taká sólovka Wonder Woman, a preto aj keď si na konci filmu uvedomíte, že Vy tie postavy, vlastne, nepoznáte, tak Vám to nebude príliš prekážať, lebo tvorcovia dostali príležitosť vytiahnuť sa v iných pasážach. A aj napriek tomu, že herecké výkony v podstate vo väčšine prípadov ani nemôžem nazvať hereckými výkonmi, tak predsa len, sa našla aj nejaká tá svetlá výnimka vo forme Nicole Kidman, ktorá predstavovala najviac uveriteľnú postavu z celého kádru a navyše vzťah Atlanny(postava, ktorú hrá) s Thomasom(otec Arthura) je jednou z najkrajších a najviac prirodzených vecí na filme, vrátane samotnej chémie medzi nimi, pričom zábavné na tom je práve to, že obaja dostali o niekoľkokrát menej priestoru na striebornom plátne ako úhlavné duo, Aquaman a Mera.

Aquaman má klišovité dialógy a neustále predvídateľný dej, no o tomto čase sme si mohli na niečo také už aj zvyknúť. To isté platí pre hlavnú zápornú postavu – Ocean Master, v podaní Patricka Wilsona, ktorej zámery a myšlienkové pochody každý pochopí, ale neprináša to nič nové. Zoberte si to tak, že veľa postáv vzniklo celé desaťročia dozadu, kedy termín “klišé” nebol ešte taký zaužívaný, ako je dnes a možno aj najväčším obmedzením žánru filmov s komiksovou predlohou je to, že záporná postava jednoducho musí mať úmysly relevantné pre zápletku a vývoj deja, čo Vám nenecháva veľa možností pre odlíšenie záporáka. Stále sa musí pokúšať niečo zničiť, vyhubiť alebo akýmsi spôsobom vymazať z existencie, lebo ináč…čo je to za záporáka? Aký význam by mal boj hlavnej postavy s tou zápornou postavou, keby sa o niečo také nepokúšala?

Nanešťastie, vlak s prízemnou zápletkou a súbojmi už dávno odišiel(a namiesto filmov sa o to starajú seriály) a v konkurencii takých megalomanských titulov, ako Infinity War, si len málokto dovolí znížiť latku. A tak tento pomyselný zápor sa postupom času stane samozrejmosťou(už teraz v podstate je), čo nie je veľmi svetlá budúcnosť, ale stále sa dá vrátiť k Temnému rytierovi, všakže? No aby som nebol v tomto aspekte úplne negatívny, musím skonštatovať, že sa mi páči, ako sa film pohral s kombináciou záporákov Black Manta na súši a Ocean Master vo vode, pričom o to viac sa mi pozdáva, akým spôsobom film pripravil pôdu pre to, aby sa Black Manta(Yahya Abdul-Mateen II) stal plnohodnotným záporákom(a že tam ten potenciál je) v pokračovaní/pokračovaniach.

Teda Aquaman upadá na tom, na čom aj drvivá väčšina ostatných superhrdinských filmov, no zatiaľ čo si zachováva podobnú štruktúru filmu ako veľa jeho predchodcov, kostru obaľuje do vrstiev, ktoré boli doposiaľ nepoužívané alebo málo vídané a práve to ho odlišuje od tej opotrebovanej schémy. Je viac atypický. Tento rok bol opäť bohatý na filmy s tématikou superhrdinov a človek by si bol povedal, že v takejto konkurencii, akou je Infinity War, Black Panther či Ant-Man and the Wasp(poprípade Venom, no toho by som sem ani radšej nezaradil), sa bude strácať, ale opak je pravdou.

Aquaman nás privádza do neotrepaného prostredia, ktoré srší detailami a hustou atmosférou a tá nás za sprievodu rozmanitého soundtracku víta v úplne novom svete. Akcia funguje, scenérie sú nádherné a aj postavy dokážu niečo ukázať. Aquaman jednoducho funguje a ponúka toho veľa. Po takomto masívnom úvode je ešte na čom pracovať, no pokiaľ by ste mali tohto roku obraňovať nejaký film, tak určite to nebude Venom a ani Black Panther, ale práve Aquaman. Moje hodnotenie: 80%

Koty hodnotí

DC se snaží vrátit na scénu a tentokrát si vybralo Aquamana. Film režíroval James Wan, kterého můžeme znát jako tvůrce Saw, Rychle a zběsile 7, nebo sérií Insidious a V zajetí démonů. Jeho režijní styl rozhodně vehnal nový vítr do plachet DC, protože ho opravdu potřebovali. Film po neúspěchu Justice League neměl příliš velká očekávání, ale opak je pravdou. Toto je přesně ten směr, kterým by se DC mělo vydat. Scénář k filmu napsali David Leslie Johnson-McGoldrick a Will Beall. David Leslie už s Wanem pracoval na V zajetí démonů 2. Hudbu k filmu složil Rupert Gregson-Williams, jenž má na svědomí i hudbu k Wonder Woman. Nejen díky tomu mi tyto dva filmy přišly na podobné úrovni.

Film byl kritikou přijat poměrně pozitivně. Za dva týdny má na kontě 600 milionů dolarů, takže na tržby si také stěžovat nemusí. Ve filmu skvěle funguje akce i efekty. Horší už to je s hereckými výkony, a to z důvodu obsazení hlavních rolí. Mnohem zajímavěji se v tomhle směru prezentují spíše postavy vedlejší. Ve snímku se občas pokouší o humor, ale rozhodně se nejedná o Marvelovské užití humoru.

Příběh se jen lehce zabývá událostmi Justice League a zaměřuje se výhradně na Aquamana. Jedná se o klasický origin, kde sledujeme jeho život už od narození. Celé to působí dost klišoidně, že on je ten, kdo má spojit oba světy atd. Po příběhové stránce od tohoto snímku ale nic velkého čekat nemůžeme. Hodně se řeší boj o moc a osud celého světa. Po pár zastávkách a soubojích se všichni sejdou na konci ve velké bitvě. Ta už mi připadala možná trochu přeplácaná. Jinak vše funguje v rámci možností.

Ve filmu hraje dost známých osobností. Ty výraznější z nich bohužel pouze hrají druhé housle. Hlavní představitelé Aqumana a Mery, Jason Momoa a Amber Heard nejsou, kdo ví jak velcí herci. Své role zvládají v rámci svého hereckého rozsahu. Mnohem zajímavější jsou postavy jako Black Manta. Parádní jsou Nicole Kidman jako královna Atlanna a Willem Dafoe jako mentor Vulko. Patrick Wilson si zahrál nevlastního bratra Aquamana krále Orma a Dolph Lundgren zde ztvárnil krále Nereaa, otce Mery.

Své výhrady ke snímku jsem již napsal. Rozhodně se jim povedl celý podvodní svět, Atlantida a celá mytologie kolem toho. Když člověk vypne jako například u Rychle a zběsile, zábavu zde rozhodně najde. Snímek s takovouto vizuální stránkou jsme tu ještě neměli. Wanovi se to skutečně povedlo. K dokonalému zážitku ani nemusíte znát ostatní DCEU filmy. Kratší stopáž by filmu neuškodila. Nebál bych se ale tento snímek přirovnat k loňské Wonder Woman, protože oba mě dost příjemně překvapily.

Jako komiksová tečka za tímto rokem tento film rozhodně funguje skvěle. Pro DC to byl spíše odpočinkový rok, své další pecky totiž teprve chystají. Příští rok je ohlášeno 6 DC filmů, ale zdá se, že ne každý z nich bude kvůli předchozím neúspěchům natočen. Určitě můžeme počítat se Shazamem!, Gotham City Sirens a možná i s Batgirl. Uvidíme, co nám nakonec studio přinese. Moje hodnocení: 90%