Recenzia: The Defenders

Aj napriek tým všetkým komiksovým veľkofilmom, ktoré už vyšli alebo ešte len budú v kinách, sa seriáloví Defenderi javia ako solídna konkurencia a my sme si ich vydanie nenechali ujsť. Celé to pripravovanie pôdy pre Defenderov sa začalo už v roku 2015 prvou sériou Daredevila(o rok nato bola vydaná druhá), po ktorej nasledovalo rozšírenie so sólovou Jessicou Jones, Lukom Cagom a v neposlednom rade aj tohtoročným Iron Fistom. Či sa nám to páči alebo nie, tak s každým novším počinom kvalita pomaly, ale isto klesala až dokým sa nedostavil na obrazovky Iron Fist, kedy bol ten pokles najvýraznejší. A tak nastal čas opraviť si pomerne pošramotenú reputáciu a upevniť svoju vizitku, kedy práve Defenderi prichádzajú vhod.

Pre mnohých ide o seriálovú udalosť roku, pre niektorých skôr niečo na zaplnenie priestoru medzi premiérami filmov z MCU a pre niekoho zasa len menšia odbočka zo svojej rutiny, avšak všetci sme sa tu stretli, aby sme si užili poriadnu akčnú jazdu, ktorej nebudú chýbať ani humorné vlohy. Veľa ľudí odrádza prítomnosť Iron Fista/Dannyho Randa a možno aj Luka Caga, ale to dozaista nie sú až tak veľké dôvody na to, aby ste sa Defenderom vyvarovali, pretože tu sa schopnosti všetkých štábov spájajú a robí sa všetko preto, aby sme si túto “tímovku” naozaj zapamätali.

Pomalší rozbeh je snáď nevyhnutný, keďže sa predsa len spájajú dokopy 4.seriály, ktoré zastihli rôzne osudy. Takže myslieť si, že sa Defenderi dajú ihneď dokopy je priam hlúpe, čo si našťastie uvedomili aj tvorcovia seriálu. Do bodu, kedy sa spoja prichádzajú prirodzeným spôsobom, a tak je viac ako jasné, že Danny Rand nebude s Lukom Cagom okamžite najlepší kamarát a presne na to musíte brať ohľad pri pozeraní prvých epizód. Priam strašlivá sa zdá byť dĺžka, lebo seriál s 8 epizódami môžeme označiť takpovediac za “Mini-Series”, ale netreba sa obávať, že sa seriál poriadne nerozbehne a už bude koniec, lebo plynutie deja je optimálne a nie je prehnané.

Úprimne povedané, spočiatku som aj ja nechápal, že prečo má taká veľká udalosť iba 8 epizód, no po dopozeraní(a už aj v priebehu) mi vysvitlo, že ono je to tak lepšie, lebo takýmto spôsobom si seriál udržuje hustú konzistenciu. Narážam tým na pomer súbojov, dialógov, príbehových posunov atď., čo v podstate znamená, že tu si jednoducho nebudete môcť povedať, že seriál bol zbytočne naťahovaný, ako to bolo v prípade Luka Caga a Iron Fista. Viac epizód by Defenderom pri danom príbehu skôr uškodilo. A vzhľadom na to, že veľa udalostí v tomto seriáli je vyvodených zo sólových “počinov”, tak nechcem zachádzať do hĺbky a radšej sa rovno zameriam na základné hodnotiace aspekty.

Príbeh je, ako môžete usúdiť podľa dĺžky, relatívne jednoduchý a nesnaží sa robiť nejaké extrémne odbočky. Snáď najväčším kladom príbehu je to, že svojim spôsobom uzatvára určitú etapu s organizáciou The Hand a popritom dostávame možnosť viac nahliadnuť do “zákulisia” tejto spoločnosti. Vedľajšie dialógy nepredstavujú prevratné výmeny a skôr vykresľujú pozadie toho, ako sa k sebe Defenderi dostávajú, no úplne iná vec je samotná konverzácia medzi Defendermi(a aj chémia medzi nimi), lebo tam hrá svoju rolu už len vzájomné spoznávanie, ktoré je v tomto prípade adekvátne zaujímavé. Taktiež padajú hlášky, ktorých množstvo je v rozumnej rovine, a tak Netflixácke seriály ostávajú aj naďalej verné svojej typickej atmosfére.

Jedným z najväčších pozitívnych aspektov je to, že každý jeden Defender má adekvátne množstvo priestoru a prejavuje všetko, čo je pre jeho osobu typické. Od správania, cez gestá až po vnímanie situácií, a pokiaľ ste dobre oboznámení s ostatnými seriálmi, tak si všetky tieto detaily uvedomujete a aj bežné dialógy majú pre Vás úplne inú hodnotu. Snáď najväčším vývojom si prešiel Danny Rand, pri ktorom si tvorcovia zjavne veľmi rýchlo uvedomili, ako stupídne ho vykreslili, a tak postupným progresom ho vypracúvajú na obstojnú postavu. A navyše, aj v rámci dialógov bol označený priamo Stickom za “najhlúpejšieho Iron Fista”. Teraz si nie som presne istý, či išlo o zámernú sebakritiku, no viem akurát toľko, že veľa ľudí s týmto označením bezpochyby súhlasilo(vrátane mňa).

Súbojové pasáže nemôžem označiť za dvakrát najdlhšie, no tú dĺžku vynahradzovali svojou dynamikou. Avšak ubudlo aj na ich prepracovanosti, s čím sa dalo počítať, pretože viac superhrdinov znamená viac práce už aj s jednoduchými bojovými choreografiami, ale Daredevil si stále zanecháva svoje osobité čaro. Luke Cage a Jessica Jones sa bijú pouličným štýlom, tak ako by ste to od nich čakali, no Iron Fist si prešiel opäť najväčším vývojom, hoci jeho sólový seriál je najaktuálnejší(rozporuplná odozva urobila svoje). Síce titul “Kung Fu majster” je oproti Daredevilovi ešte na míle ďaleko, ale progres je znateľný. A dovolím si povedať, že tej “železnej päste” sme aktuálne videli viac v Defenderoch ako Iron Fistovi samotnom. Irónia, ale čo s tým narobím.

Po stránke hereckých výkonov je trio Defenderov – Matt Murdock, Luke Cage a Jessica Jones, na vysokej úrovni a Danny Rand/Iron Fist aj naďalej ostáva menším orieškom. Pri jeho sólovom “počine” som si nebol istý, či je jeho postava tak stupídne napísaná alebo či ho tak stupídne hrá Finn Jones. O tomto čase sa začínam prikláňať skôr k tej prvej možnosti. Z vedľajších postáv mi veľa výkonov neučarovalo(veď predsa len až toľko toho priestoru nedostali) snáď až na nekompromisného Sticka v podaní Scotta Glenna, ktorý vie aj z “bežnej” situácie so svojim prístupom urobiť niečo hodné Vašej pozornosti. Najviac ma sklamalo spracovanie hlavnej záporáčky, Alexandry Reid, v podaní Sigourney Weaver, ktorá mala veľmi veľký potenciál a až do 4.epizódy som tomu potenciálu veril, no žiaľ, potenciál ostal nevyužitý. O soundtracku sa veľmi rozplývať nebudem, lebo nezahŕňal veľa pasáži, ktoré by boli zapamätania hodné až na “Main Theme” Defenderov, z ktorej som mal pri každej epizóde zimomriavky.